PRÍBEH S (DÚFAJME) ŠŤASTNÝM KONCOM
Napísal: Kornel FÖLDVÁRI
Slovenská karikatúra sa nezrodila pod šťastnou hviezdou – pokiaľ v tom neveselom čase Slovensko vôbec nejakú šťastnú hviezdu malo. Pri jej kolíske nestáli totiž výtvarné esá ako Peter Michal Bohúň či Jozef Božetech Klemens (ten namiesto toho stihol vyorať brázdu v dejinách fotografie), ale redaktor a vydavateľ satirického “Černokňažníka” Viliam Pauliny-Tóth (1826 – 1877). I pri ambíciách menší spisovateľ a v podstate príležitostný kresliar z núdze. (Naivný Janko Alexy ho v apoteóze v Osudoch slovenských výtvarníkov nechtiac usvedčuje: „Jeho postavy… nestrácali životnosť vďaka priliehavým textom…“)
Z hľadiska obrany národných záujmov proti valiacej sa zátope bola to činnosť nepochybne záslužná. (“Černokňažník” vychádzal v rokoch 1861 – 1864.) Ak ju však zmeriame estetikou, viedla do slepej uličky, z ktorej sa potom výtvarný humor po dlhé desaťročia nevedel vymotať. Tým viac, že tam smerovali aj ďalšie ťažko sa prebíjajúce satirické periodiká, ako boli “Rarášek”, “Rarach”, “Ježibaba”, “Veselé noviny”. A v nich ďalší v podstate amatérski výtvarníci, či to už bol básnik Peter Bella-Horal, Blažej Bulla či Ján Burjan – ak odhliadneme od niekoľkých českých rutinérov a ich „brigádnickej“ výpomoci. Takže profesionálne zdatnú karikatúru, ako-tak merateľnú objektívnymi kritériami, nám musel vytvoriť až Mikoláš Aleš v obnovenom “Černokňažníku”. (Po rokoch ho vydával Juraj Čajda.)
Ako vidno, a platí to i dnes, cestu do pekla dláždia tie najlepšie úmysly. Uvedomujem si ťažkú realitu, s akou sa slovenská karikatúra musela boriť, a nechcem byť surovo maximalistický, preto cudne pomlčím o Goyovi či Daumierovi. No v tom čase sa už povedzme rozbiehal nemecky dôkladný humor kreslených seriálov Wilhelma Buscha. A dlhší čas už pôsobil Grandville, ktorého alegorické kresby poľudštených zvierat popri povinnej dávke didaktiky prinášali aj rozlet fantázie a zmysel pre komické súvislosti. To, že tým zároveň pôsobili aj na konkrétne dobové problémy – a určite úspešnejšie než prvoplánové, na plné ústa vyslovené polemiky – si u nás vtedy nevšimol ani jeden jediný spravodlivý.
Možno i preto, že náš kreslený humor vyrastal (netreba opakovať, že nie vlastnou vinou) z vari najsprofanovanejšej odnože žánru – z politickej karikatúry. Teda z čohosi, čo je skôr utilitárnou publicistikou ako plnokrvným umením; prvotná je tu politická aktualita, ktorej sa podriaďujú tvorivá fantázia i výrazové prostriedky. Zvyčajne sa žiada, aby sa polemický „vtip“ vyslovil pekne polopate, zvučne a hoci aj urážlivo. Málokto z tvorcov si uvedomuje, že originálna pasca v druhom pláne, inteligentný výsmech, kryjúci sa absurditou, je spravidla oveľa účinnejší než priamy výpad kyjakom. Opakujúce sa témy sa v politickej karikatúre stávajú samoznakom, ktorý bez ohľadu na autorov voľne prechádza z kresby do kresby. Výtvarník ho v najlepšom prípade stvárni charakteristickým rukopisom, no nič z vlastnej fantázie ani filozofie nepridá. Ak je voľná karikatúra elegantný šerm kordom, tu sa skôr úmornými údermi tĺčika ideológie rozdrobuje hlušina.
Obávam sa, že ešte i medzi dvoma vojnami, keď na oblohe karikatúry v Čechách žiarili hviezdy ako Hoffmeister či Bidlo, naše humoristické časopisy sa neprestávali točiť v tomto bludnom kruhu. Počnúc všeobjímajúcim “Kocúrom” (1919 – 1945), ktorý od familiárneho vtipkovania a v podstate konzervatívneho „vlastenectva“ opísal oblúk k neslávnemu prorežimnému pritakávaniu a antisemitským výpadom, až po všetky tie krátkodyché “Ježe”, “Kozy”, “Dereše”, “Osy” a “Kosy”.
Že pri všetkom politizovaní a tvrdých polemikách nešlo vždy o vznešené idey (ktoré nemožno uprieť obranárskemu Paulinymu-Tóthovi a jeho kolegom v čoraz macošskejšom Uhorsku) svedčí čítankový príklad klasika medzivojnovej karikatúry Andreja Kováčika (1889 – 1953). Nadšene sa vrhal do spolupráce vari so všetkými časopiseckými nedochôdčaťami, ktoré sa na trhu vynorili, bez ohľadu na ich neraz výrazne protichodné politické zameranie.
Či to bola jeho materská loď “Kocúr”, alebo agrárnický “Jež”, ľudácka “Koza”, “Dereš” či “Osa”, ale i nezávislá protihlinkovská “Kosa”, dokonca maďarské časopisy “I-Á”, “Móricka”, “Vizeslepedö”… Nie že by tak zázračne v pravidelných intervaloch menil presvedčenie a už vôbec nie z recesie ako kedysi Jaroslav Hašek, ktorý proti sebe vášnivo polemizoval v dvoch znepriatelených denníkoch. Možnosť publikovať v ňom jednoducho víťazila nad akoukoľvek ideológiou. Prípad vonkoncom nie iba historický, stačí sa obzrieť okolo seba.
Zdalo sa, že pre slovenskú karikatúru (a vôbec humor) začína svitať po vojne roku 1945. Boli to síce skôr iba záblesky demokracie, nesmelý prísľub, ale po období teroru a cenzúry priniesli predsa len výraznú úľavu a nádej. Ak sa dovtedy tackala medzi naivnou politickou propagandou a na druhej strane „zábavnou“ erotikou či večnými vtipmi o svokrách, manželskej nevere a alkohole v rozličných pokútnych pseudohumoristických tlačovinách i v humoristických kútikoch novín, teraz sa autorom otvárali nové tvorivé možnosti. Konečne mohli vystúpiť predovšetkým za seba, prezentovať vlastné názory a umelecké predstavy.
Pritom naďalej vládol tvrdý politický boj, vďaka ktorému sa zrodili aj humoristické časopisy viacerých strán a zoskupení (“Šibeničky”, “Šidlo”, “Slimák” i priamy potomok Kocúra “Sršeň”). Ani v nich neprestávali hrať prím nevyberané útoky a polemiky, neraz na neveľmi kvalitnej výtvarnej či slovesnej úrovni, no tvorcom, unaveným z vojnového napätia, ustavičného špicľovania i dotyku smrti, konečne poskytli možnosť uľahčene sa zasmiať a len tak nezáväzne si zažartovať zo seba, zo života, z nádejí a perspektív.
Tvorivá atmosféra v časopisoch, vytváraných prevažne mladými, stala sa školou talentov. Práve vtedy akademický maliar Ľubomír Kellenberger (1921 – 1971) v Šidle objavil v sebe výrazné vlohy pre portrétnu karikatúru (povedzme starecky roztrasený Zdeněk Nejedlý či hrozivo komický Klement Gottwald). No predovšetkým sa tu prezentovali dvaja skvelí kresliari: starší Viliam Weisskopf (1906 – 1964), absolvent lipskej Akadémie a nenapodobiteľný perfekcionista, a rozihraný Jozef Babušek (1921), ktorý sa s očividnou chuťou pohrával s podobami svojich postavičiek a položil pritom len tak mimochodom základy slovenského komiksu. Jeho utekajúci väzeň a policajt v Šidle stali sa pre mládež kultovou rubrikou.
Ibaže Február 1948 túto idylku zatienil, ako keď sa v disneyovke zjaví na čistinke zlý obor. Časopisy prestali vychádzať, zopár redaktorov skončilo vo väzení a nepohodlných spolupracovníkov rozohnali do všetkých možných kútov. Jozefa Babuška na dlhé roky brutálne umlčali, kým mu zostarnutému, no nezlomenému dovolili vrátiť sa pod menom Jozef Schek.
Viliam Weisskopf pochodil oveľa horšie, priam tragicky. Asi ako keby Rodina prinútili, aby do mramoru dennodenne tesal geniálne výroky súdruha Stalina, aj on týždeň čo týždeň v duchu oficiálnej ideológie kreslil zahraničnopolitické karikatúry. Mali len vonkajšiu podobu výtvarnej satiry, bez šarmu a vtipu i bez nevyhnutných vnútorných náležitostí. Povedzme bez hnevlivej satirickej vášne a úprimného vnútorného rozhorčenia. Nevyhnutne vyznievali falošne a tvorca Weisskopfovej inteligencie si to nemohol neuvedomovať.
No to už medzitým pole celkom ovládol nový časopis – “Roháč”. Jediný, a preto i najlepší, monopolný a v medziach možností aj všemocný. Prinajmenšom nad osudmi autorov. Rozhodoval o tom, kto môže vstúpiť do trinástej komnaty, pred oči a do vedomia čitateľov a kto nie. Napriek niekoľkým slušným a talentovaným ľuďom v redakcii za povrázky sa poťahovalo kdesi inde. Nie náhodou prostorekí ľudoví vtipkári premenovali “Roháč” spolu s pražským “Dikobrazom” na „úsmevy strany a vlády“.
Časopis nemal partnera, bol na všetko sám. Musela sa doň vtesnať nekompromisná satira proti domácim triednym nepriateľom, proti zahraničným imperialistom a občas kampaňovito veru aj proti modernému umeniu, potom komunálna satira a adresná kritika konkrétnych nešvárov, ale aj optimistický humor našich radostných zajtrajškov. A kdesi skromne v kútiku neangažovaný (oficiálne „bezideový“ či „samoúčelný“) hravý humor kreslený a slovný – to všetko pod starostlivým dohľadom straníckych ideológov a cenzúry. Človeku táto všehochuť nevdojak pripomína starú trampskú hlášku: „Hádž tie slivkové knedle do kotlíka opatrne, dolu varím sliepku.“
Našťastie proti týmto stiesneným monopolným podmienkam pôsobil čoraz nezadržateľnejší tlak tvorcov karikatúry. Konečne v nej nastal populačný boom a Slovensko sa začalo hmýriť karikaturistami: mnohými – a občas veru aj dobrými. Hoci by “Roháč” stihla zaplniť už i časť z nich, museli sa doň zmestiť všetci. Pravdaže v drastickom výbere, ktorý nie vždy zaručil, že sa na jeho stranách zjaví to najlepšie; nekonformní a konfliktní autori mali neraz smolu.
Aspoň mierna konkurencia by určite vyriešila stiesnenú priestorovú situáciu a navyše by prispela k triedeniu talentov. Nebol by tu iba jeden široký, občas mierne zabahnený prúd, ale kryštalizovali by sa protichodné estetické i myšlienkové zoskupenia. Napriek týmto macošským, ale aby sme neboli nevďační, povedzme radšej sparťanským podmienkam v “Roháči” hosťovalo či v ňom priamo vyrástlo, prípadne sa jeho stranami aspoň mihlo niekoľko generácií kresliarov. Popri domácom Viktorovi Kubalovi a Milanovi Vavrovi povedzme znovuzrodený Jozef Schek, Marián Vanek, Stano Kochan, Ivan Popovič, Fedor Vico, Koloman Leššo, Miťo Breza, Dana Zacharová či Fedor Vico. Z mladších Bobo Pernecký, Dušan Polakovič, Fero Jablonovský – kompletný zoznam by zabral polovicu tohto textu.
Nemôžem však nespomenúť aspoň jedno meno – staršieho predchodcu dnešných šesťdesiatnikov Igora Kostku (1930 – 2004), ktorý “Roháču” a “Kultúrnemu životu” skrížil cestu v rokoch 1958 – 1961 a potom vďaka nepokojnej povahe úplne zmizol z obzoru. Keď však zainteresovaní v starom časopise natrafia na nejakú jeho kresbu, sú zaskočení: v slovenskej karikatúre nemal predchodcov ani nasledovníkov (iba ak v českej Frantu Bidla).
Ak sa obmedzíme na toto pozitívne (či pomerne pozitívne) pôsobenie dnes už nebohého týždenníka (o mŕtvych len dobre?), nevyhnutne sa nám natíska otázka: urobil pre slovenskú karikatúru veľa či aspoň toľko, koľko mu pomery a jeho stranícky vydavateľ dovolili? Je to otázka pre jednotlivých autorov i pre dejiny. Nemáme na napísanie tejto kapitoly dostatočný historický odstup. Priveľmi nám ju prekrýva na jednej strane príkre odsúdenie (za politické pôsobenie časopisu úplne oprávnené) a na druhej sentimentálne spomienky v tom čase mladých a začínajúcich karikaturistov.
Situácia s jedinou liahňou a zároveň brzdou by bola predsa len o čosi iná, keby tvorcovia mali širšie zázemie. Lenže tragédiou slovenskej karikatúry odnepamäti bolo, že ju nikdy neakceptovalo súčasné výtvarné umenie a neposkytlo jej priestor na svojom teritóriu. Akokoľvek skromné podmienky tam vládli, predsa by sa len znížil tlak každodennej nádenníčtiny v podenkových komerčných manufaktúrach a začala by sa vyvíjať tak, ako treba. Invenčne, s oslobodenou fantáziou, ktorá ju vo vrcholkoch približuje poetickému videniu súvislostí, ale aj s hľadaním formálnych výbojov a experimentovaním s nimi.
Umelecké či širšie koncipované kultúrne časopisy však v najlepšom prípade prejavovali záujem iba ak o portrétnu karikatúru. Voľný výtvarný humor akoby považovali za znesvätenie „vysokých“ cieľov. Pokiaľ už medzi dvoma vojnami na pole karikatúry zablúdili významné osobnosti výtvarného života (povedzme Fulla, Galanda, Majerník, Sokol či iní), nachádzali tu len zbraň do politických šarvátok, nikdy nie oslobodzujúci ventil inšpirácie, ktorý by im umožnil odľahčené objavovanie tvarov a poetickú hru s podobou i zmyslom vecí. Možno je to podvedomé dedičstvo ešte kedysi Vajanským proklamovanej „vážnosti“, no na Slovensku sa humor jednoducho odnepamäti podceňoval ako čosi nižšie a menej hodnotné.
Slovenská karikatúra vďaka svojej vitalite nakoniec však prekonala bariéry konvencie a napriek nešťastnému štartu v posledných desaťročiach sa z postavenia opovrhovanej a odstrkovanej Popolušky predsa len prepracovala keď už nie rovno po bok princovi, tak prinajmenšom z područia macochy. Vďačí za to ofenzíve talentov, pri ktorej už vidno kontinuitu generácií od nestorov a legendy Jozefa Babuška a Viktora Kubala cez silnú skupinu „pánov v najlepších rokoch“ (Vanek, Kochan, Popovič, Junek, Vico, Leššo, Svrček, Kanala, Pernecký, Polakovič, Jablonovský – pomaly tam už veru patrí aj Danglár) a „mladoňov“ Shootyho, Ihringa či Homolu až po nádejný dorast, ako bol pred dvoma rokmi držiteľ jednej z hlavných cien v Banskej Štiavnici, čerstvý maturant Peter Skala.
Vďaka systematickej aktivite Slovenskej únie karikaturistov a jej agilného prezidenta Kaza Kanalu dobrá povesť našich tvorcov začína prenikať i do sveta. Na rozličných medzinárodných podujatiach bodujú nielen jednotlivci, ale od Ankary po Osaku už aj reprezentačné kolektívne expozície. (Za všetky ocenenia pripomeňme aspoň významnú “Porcelánovú ceruzku” z festivalu v Saint Just le Martel.) Bratislava sa i recipročne stala mestom karikatúry viacerými významnými (príznačne doma nedocenenými) medzinárodnými salónmi, pri ktorých zoznam zúčastnených krajín ďaleko presiahol Európu. A hoci nikto nebýva doma prorokom, vďaka pravidelným výstavám v Bratislave a iných mestách kvalita slovenskej karikatúry preniká i do vedomia verejnosti.
Ani sláva či medzinárodné kontakty však, žiaľ, nemôžu nášmu výtvarnému humoru zabezpečiť zdanlivú samozrejmosť: pravidelné publikačné možnosti. Túto biedu si nesie v batôžku od dávnych začiatkov. Naše noviny a časopisy nikdy nenadviazali tradičnú spoluprácu s karikaturistami (s výnimkou spomínaných politických komentátorov a portrétistov). Zo svojho vzácneho priestoru nie sú ochotné aspoň kde-tu obetovať kúsok pre veselú kresbu. Nie ako pútavý dekoratívny prvok (hoci ani tento moment nie je zanedbateľný), ale vo funkcii rovnocenného príspevku, ktorý by čitateľa svojím tichým posolstvom oslovil bez slov. Z tohto, neraz priam „telepatického“ hľadiska je pôsobenie karikatúry nenahraditeľné. Rovnako pri rozvíjaní samostatného myslenia čitateľov schopnosťou dešifrovať nemý jazyk čiar a zamlčaných významov.
Keď sa povedzme po dlhých bojoch a presviedčaní popri preferovanej (a zdiskreditovanej) politickej karikatúre kreslený humor na začiatku 60. rokov konečne prepracoval na strany váženého “Kultúrneho života”, ako chudobnému príbuznému mu spočiatku prideľovali priestor, pri ktorom ešte i slušnejšia poštová známka vyzerala ako plagát. Neniesol predsa nijaké oficiálne posolstvo, naoko nebojoval o nijakú ideu. Pritom práve záderčivá a pod úsmevným povrchom explozívna i nonsensovo hravá kresba v budúcich rokoch, keď si vybojovala dôstojnejšie zaobchádzanie, ticho a nenápadne, no vo výraznej miere formovala priebojnú (a vôbec nie iba vizuálnu) tvár časopisu, bola akýmsi podporným partizánskym prienikom do vedomia čitateľov a otvárala ich pre vnímanie veľkých závažných článkov. O tom sa však pri výskume tejto svetlej kapitoly slovenskej žurnalistiky cudne mlčí.
Pre všetko, čo sme dosiaľ spomínali, pre schopnosť zanechať svojou obraznou rečou dlhodobú stopu v ľudskom vedomí, reagovať na jeho túžby a negácie, vyjadrovať jeho predstavy, karikatúra je a ostáva možno epizódnym, no výrazným spolutvorcom modernej civilizácie. Treba jej však poskytnúť priestor na dialóg. Tak ako praveký človek obdivoval prvé karikatúry na stenách altamirských jaskýň, čerpal z nich emócie a informácie, dnes by mali byť samozrejmou zložkou sveta nášho súčasníka.
Kornel FÖLDVÁRI
z knihy “Päťadvadsať – kniha o slovenskej karikatúre” vydanej v roku 2005 (autor textu je významný slovenský teoretik humoru a spisovateľ)
Zadná strana obálky knihy Kornela Földváriho “Päťadvadsať – kniha o slovenskej karikatúre
*****