SEXUALITA V MODERNÝCH NESEXUÁLNYCH KARIKATÚRACH
napísal: Vladimír KAZANEVSKY
Účelom tejto práce nie je analýza a preskúmanie moderných svetových erotických karikatúr. V prvom rade máme záujem o výskum fenoménu umenia modernej karikatúry, ktorej základom je vtip a poetická životná filozofia. Iste, je potrebné hovoriť aj o výsledkoch tvorby, ktorá je so sexualitou spojená priamo, uvažovať o sexualite v karikatúrach. My však budeme hovoriť o sexualite nesexuálnych karikatúr.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že veľa karikatúr nemá sexuálne zafarbenie. Majú alebo len zábavné “neerotické” znaky alebo sú vybavené satirickým, kritickým “nábojom”. Avšak pozorná analýza ukazuje, že existuje hlboký vzťah medzi výtvormi karikaturistov a sexualitou. Kreativita karikaturistov zatiaľ nebola prakticky vôbec skúmaná na základe “sexuálneho” uhla pohľadu.
Pokúsme sa pochopiť, prečo je sexualita pre satirických umelcov taká atraktívna. Po prvé, sexualita je pre človeka lákavá už odpočiatku. Mýtus o “erotickom raji”, životné prostredie plné “zákazov”, okorenené arómou tajomstva vo vzťahu k pohlaviu lákali ľudí vždy. Existuje úzka súvislosť medzi sexualitou a smiechom vo folklóre starých rituálov.
Takí vedci ako I. Kon, V. Propp, O. Frejdenberg, M. Bahtin, atď. sa touto témou zaoberali. Smiech pôsobí ako “tvorca života”, ľahký začiatok, ako náprotivok smrti. Ako napísal V. Propp, “Božstvo, smejúc sa, vytvára svet.” Podľa názoru O. Frejdenberga existuje asociatívne spojenie medzi sexualitou, sviatkom a smiechom. “Humorná kultúra” znamená špecifický sexuálny humor, spojenie sexuality so sviatkom a tiež hravými prvkami verejného života.
Sexualita priťahovala zvedavého človeka za každých okolností. Ľudstvo impregnované duchom sexuality – z času na čas mierne pootvorilo závoj tohto magického tajomstva a potom ho opäť samo od seba znova pevne schovalo. To znamená, že umelec môže pritiahnuť pozornosť verejnosti k svojmu tvorivému produktu, zachovávajúc však tajomstvo sexuality už a priori.
Súčasne sa však sex sa nestane izolovaným sám od seba. Michel Fuko napísal: “Sex je historickým, kultúrnym a dokonca aj politickým fenoménom.” Teda, karikaturista po prvé – zaručuje pozornosť publika jeho výtvoru a po druhé – nie je obmedzený ani historickými ani kultúrnymi, ani politickými rámcami v tvorbe odkazujúcej na sexualitu.
Tiež je potrebné venovať pozornosť tomu, že sexualita a umenie karikatúry majú niektoré podobné črty, aj keď len formálne.
Opäť budeme odkazovať na Michela Fuka: “V kultúrnom systéme spoločnosti má “sexualita” funkciu mechanizmu podriadenosti a dohľadu. Inštrukcia potlačiť túžbu sústreďuje pozornosť iba na zakázanú tému”. Podobné slová môžu byť povedané o umení karikatúry. Základnou funkciou úradov vo vzťahu k sexualite a umeniu karikatúry je dohliadať a trestať. Zákazy a cenzúra a nie povzbudenie je konceptom ich vzájomného vzťahu. Umenie karikatúry a sexualita – obe usilujú o absolútnu slobodu. “Sloboda dáva vtip a vtip dáva slobodu” povedal Jean Paul.
Sexualita a umenie karikatúry majú ešte jeden podobný atribút. Pocit hanby je bežne ich pravým opakom. Leonid Karassev nazýva hanbu opačnou stranou smiechu spolu s jeho hlavným protikladom – zlom. Karikaturisti sa usilujú “uchopiť” zlo a vystaviť ho na všeobecný pranier v nehanebnom tvare nabádajúcom k smiechu. Zlo je “zahanbené” nie divákmi, ale v prvom rade je “zahanbené” karikaturistami.
Okrem toho obe – sex i umenie karikatúry sú agresívne. Sú zamerané nie dovnútra dotknutej osoby ako pocit hanby, ale najmä mimo nej. Sigmund Freud naznačil, že „motívy, ktoré tvoria vtipkovanie sú spojené s potlačenou agresivitou a sexualitou”. Karikaturisti pozývajú divákov, aby proti zlu použili násilie a zničili ho. Karikaturisti sú v drvivej väčšine muži.
Pôvod a začiatok modernej karikatúry spadá do obdobia sexuálneho oslobodenia ľudstva. Ako naznačil Michel Fuko, na začiatku dvadsiateho storočia “mechanizmy potlačenia sexuality sa začali oslabovať”. To znamená, že sexualita sa stala “otvorenejšou” pre spoločnosť a následne aj pre umenie tej doby. Pokúsime sa analyzovať, prečo je sexualita taká “blízka” umeniu modernej karikatúry.
Karikaturisti odkazujú na “archetypálne” v umení karikatúry zobrazujúc autorovu “super myšlienku” ako pravidlo. Tieto diela sú často mytologické. Karikaturisti sa snažia nájsť najvýraznejšie grafické prostriedky na vyjadrenie “subjektívnych” filozofických myšlienok. Napríklad inklinácia kresliarov k obrazu osamelej osoby na pustom ostrove je výrazom úsilia ukázať predstavu osamelosti človeka všeobecne, často na celom svete. Beznádej existencie človeka môže byť napríklad symbolizovaná obrazom pádu šikmej veže v Pise.
Podobné obrázky sú tragické, veľmi často konformné s filozofiou existencializmu. Avšak, umenie karikatúry predpokladá v tej či onej miere “zábavnú” odpoveď divákom. Karikaturisti sa utiekajú k použitiu metód, ktoré umožňujú vytvárať v “tragických” výtvoroch vo svojej podstate “komický” efekt. Takéto metódy v umení karikatúry, ktoré sú blízke umeniu absurdity a surrealizmu sú: “Prestavba prvkov obrazov”, “Hľadanie obrázkov – analógií”, “Prevrátenie obrazu”, “Porovnanie neporovnateľných obrazov”, “Úprava bežného stavu na úroveň iracionality” a taktiež kombinácie uvedených metód. Detailne sú tieto recepty popísané v práci autora “Naivná analýza tvorby moderných karikaturistov.” Okrem toho karikaturisti podvedome odkazujú na obrázky “blízke humoristickej kultúre”. Jednou z hlavných ingrediencií takýchto obrázkov je sexualita.
Prečo je sexualita takým atraktívnym asistentom kreativity moderných karikaturistov? Leonid Karassev podmienečne rozdelil smiech na tzv. “smiech tela” a “smiech mysle”. Pomocou kategórií tohto filozofa je možné hovoriť, že karikaturisti sa snažia prebudiť u divákov tzv. “smiech mysle” manipuláciou “tragických” obrazov. “Smiech mysle” je odpoveďou na prejavené zlo. Karikaturisti sa snažia intuitívne posilniť komický efekt. Uchyľujú sa k rôznym metódam vytvárania “humoristickej iskry” na tento účel. Karikaturisti odkazujú najmä na sexualitu, ktorá je spojená priamo so “smiechom tela”, “smiechom potešenia” a má potenciál “humoristického náboja” už a priori. Ako majstri výtvarného umenia odkazujú karikaturisti k symbolom sexuality, ktoré sú “vhodné” na vizualizáciu.
To znamená že karikaturisti tvoria tragikomické produkty, používajúc “tragické” symboly v ich podstate a symboly sexuality nesúce potenciál “humoristického náboja”. Karikaturisti chcú vidieť “smiech tela” a “smiech mysle” spoločne.
Jedným z hlavných symbolov sexuality je falus. Falus bol používaný ako symbolický obraz už pri dávnych kresbách primitívnych ľudí. Veľkosť údu v týchto znázorneniach určovala sociálne postavenie mužov. Obraz boha plodenia Priapa bolo možné v starovekom Grécku a Ríme vidieť na stenách domov, na kmeňoch stromov, na spotrebnom tovare, atď. Typickým znázornením Priapa bol starý muž s hlavou pripomínajúcou obrovský falus. Falus vždy symbolizoval kosmogonické sily, aktívny začiatok, prostriedok práce, hudobný nástroj, zbraň, atď.Moderní karikaturisti nepredstavujú falus priamo. Intuitívne sa boja protikladu smiechu – zahanbenia. Boja sa “odpudenia ” divákov od ich diel. Karikaturisti sa boja “zabitia” smiechu”, priblížiac divákov k protikladu smiechu. Pornografia nie je smiešna. Pornografia sa nachádza blízko k protikladu smiechu – hanbe a tiež k hlavnému protikladu smiechu – zlu. Symbol sexuality by mal byť v dielach karikaturistov prítomný len v zahalenom tvare. Falus sa spája s predĺženou formou predmetov. Tak napr. Salvator Dalí používal vo svojich dielach roh nosorožca ako symbolický obraz falusu. Karikaturisti sú slobodní pri použití rôznych predmetov predĺženého tvaru vo svojej tvorbe – rovnako ako falus je prezentovaný priostredníctvom rôznych slov v literárnych dielach (napríklad v anglickom jazyku je pre falus používaných viac ako tisíc slov, ako uvádza Igor Kon). Karikaturisti si môžu pripomenúť napríklad hrdinu Federica z hravého románu Alberta Moraviu “Ja a on”, ktorý realizuje dialóg s vlastným falusom.
Falus je podobný morskému bohu Proteovi, majúc schopnosť prijať v tvorbe karikaturistu tvar rôznych esencií. A treba si všimnúť, že falusu venujú pozornosť ako “falusocentrickému” a “falusokratickému” (Igor Kon) rôzne spoločenstvá mužov a žien, ktorým Sigmund Freud prisudzoval “závisť penisu”.
Jedným z rozlišovacích prvkov, ktorý odlišuje karikatúry vytvorené v XX. storočí od karikatúr minulých storočí sú obrázky hrdinov karikatúr s predĺženým masívnym nosom. (Hovoríme o všeobecnej tendencii vo vývoji techniky modernej karikatúry, bez zohľadnenia výnimiek). V tomto prípade sa umelci podvedome snažia pritiahnuť pozornosť divákov k symbolu sexuality, uchyľujúc sa iba k vizuálnemu znázorneniu hrdinu. Diváci sú karikaturistom “lákaní” do obrazového sveta, v ktorom ešte nie je vložená základná myšlienka integrovaná do karikatúr. Už prvý letmý pohľad diváka je “uväznený” zvedavosťou na niečo zakázané, tajné. Falus, symbolizovaný tým dlhým nosom je už vopred smiešny.
Gogolov utekajúci “nos” nie je nosom, je to sú útek falusu. Najlepšiou ilustrácia uvedených úvah je karikatúra, ktorú vytvoril francúzsky umelec Claude Serre (obr. 1). Pacient ukazuje k lekárovi nos, ktorý má na mieste falusu.
Karikaturisti inklinujú k sexualite ako pomocnému nástroju na vytvorenie komického efektu pomocou predĺženého nosa ako symbolu sexuality. Na obrázku 2 sú uvedené typické portréty hrdinov karikatúr vytvorených viac než sto modernými umelcami z päťdesiatich krajín.
Je zrejmé, že všetci títo kresliari rozšírili a prehnali nosy postáv, aby dosiahli komický efekt. Prečo karikaturisti používali tak často obraz Pinocchia? S najväčšou pravdepodobnosťou boli v pokušení v súvislosti s dlhým pevným nosom známej drevenej bábky (obr. 3).
Na tomto mieste bude vhodné zaoberať sa umením karikatúry. Keď sa šťavnatý príbeh spojený s bývalým americkým prezidentom Billom Clintonom a bývalou stážistkou v Bielom dome Monicou Levinsky stal majetkom svetového spoločenstva v mnohých novinách a časopisoch po celom svete bolo publikovaných množstvo karikatúr s touto tematikou. Umelci z rôznych krajín ako keby sa dohodli. Nosy na karikovaných tvárach prezidenta samozrejme pripomínali penisy.
Umenie karikovať je tiež zaujímavé skúmať na základe “sexuálneho uhla pohľadu”. Je možné predstaviť si analógiu medzi karikovaním konkrétnych osôb a vytváraním neslušných vtipov, ktoré sú určené konkrétnej žene. Sigmund Freud písal o sexuálnom vtipkovaní: “Niet pochýb o tom, že pôvodným motívom oplzlosti je radosť pochádzajúca z preskúšania sexuálneho v obnaženej forme “.A pokračuje ďalej: “Pre tendenčné vtipkovanie sú potrebné tri osoby: okrem osoby, ktorá vtipkuje, druhá osoba plní úlohu objektu pre nepriateľskú alebo sexuálnu agresiu, a tretia strana, u ktorej je dosiahnutý účel vtipkovania – potešenie. Obscénnemu rozhovoru prvej osoby je druhá osoba – žena – vystavená pred treťou osobou, ktorá teraz dosahuje – ako študent – uspokojenie svojho libida”. Takýto „Trojuholník” vzniká aj pri karikovaní. V procesoch vytvárania a vystavovania karikatúr sú prítomní: umelec – “osoba, ktorá vtipkuje”, subjekt karikovania – “druhá osoba, ktorá plní úlohu objektu pre nepriateľskú alebo sexuálnu agresiu” a divák – “tretia strana, u ktorej je nakoniec dosiahnutý účel vtipkovania”. Naozaj, hlavným cieľom karikovania je odhaľovanie určitých charakterových rysov subjektu karikovania v kreslenej forme. Také boli aj zobrazenia “nahého” Billa Clintona, ktoré sa objavili. Vlastné libido divákov týchto karikatúr predstavujúcich si “nahého” Billa Clintona bolo uspokojené. Avšak od umenia karikovania sa vrátime opäť k umeniu karikatúry.
Je potrebné venovať osobitnú pozornosť tomu, že drvivá väčšina moderných karikaturistov preháňa nosy, zameriavajúc pozornosť na charaktery osôb. Je zrejmé, že táto metóda má dosť silný “humorný efekt”. Druhým objektom pre preháňanie sú pre karikaturistov ústa. Ako napísal Leonid Karassev v Kresťanskej kultúre: “…otvorené ústa s jazykom vonku spájajú atribúty hanby muža a ženy zároveň … – predstavujú pre človeka centrum hriechu”. Ústa sú také blízke humoristickej kultúre, pretože symbolizujú sexualitu už a priori (obr. 4).
Súčasne veľké oči – “zrkadlo duše” – sú symbolmi spirituality. Preto spravidla hrdinovia cartoons nemávajú veľké “duchovné” oči, ktoré nie sú kompatibilné s humoristickou kultúrou.
Mohlo by sa zdať, že uši by mohli byť vhodným objektom pre preháňanie a pre vytváranie komického efektu. Osoba s veľkými ušami je smiešna. Avšak, kresliari sa prakticky nikdy neuchyľujú k vytváraniu charakterov pomocou s prehnaných alebo deformovaných uší. Prečo? Je možné predpokladať, že uši nepredstavujú pre umelcov symboly sexuality alebo iné danosti, blízke humornej kultúre. Obraz so smiešnymi veľkými ušami “leží na povrchu”, nemá latentne hlboké dôsledky, úzko spojené s humornou kultúrou.
Iste, karikaturisti používajú amplifikáciu komického efektu nielen na báze sexuálnej symboliky. Existuje množstvo ďalších symbolov, ktoré sú blízke humornej kultúre. Pre dosiahnutie jasného vyjadrenia základných myšlienok karikatúr umelci často používajú niekoľko symbolov v jednom produkte, predstavujú nie jeden, ale dva a viac symbolov v rovnakom vizuálnom obraze. Dá sa povedať, že umelci pomocou tejto metódy dosahujú “sémantickú” rezonanciu.
Existuje mnoho karikatúr, ktorých hlavným motívom je obraz padajúcej veže v Pise. Karikaturisti “zdvojujú” v tomto obraze symbol sexuality a symbol tragédie. Po prvé, karikaturisti predstavujú v tomto obraze existenčný tragický symbol beznádeje (obr.5).
Tak napríklad Rene Magritte predstavuje padajúcu vežu v Pise, ktorú podopiera obrovské vtáčie pierko. Prakticky všetky karikatúry, na ktorých je znázornená šikmá veža v Pise, odrážajú v sebe pokusy o zastavenie pádu veže podobným, alebo odlišným spôsobom, prípadne vysvetľujú tento pád racionálnym spôsobom. Takto karikaturisti zúfalo hľadajú všetky možné spôsoby slúžiace na vytváranie komického efektu.
“Humorný náboj” – “potenciálny smiech tela” je obsiahnutý už od počiatku v obraze pádu veže. Veža v Pise symbolizuje falus v plnej sile. Súčasne falus symbolizuje autoritu, silu a energiu človeka. Ale veža v Pise padá. Preto symbolicky vztýčený falus stratí erekciu, silu a “padne”. Komický účinok danej symboliky spočíva v nasledujúcom: Po prvé, smiech tu potenciálne môže byť podvedomou reakciou divákov na strach z blížiacej sa sexuálnej bezmocnosti, po druhé – akt transformácie hrozného, veľkého, pevného falusu v bezmocne visiaci úbohý penis sa môže zdať podvedome komickým. Takto sú do obrazu pádu veže začlenené tragické i komické symboly. To je podvedomý tragikomický účinok, o ktorý moderní karikaturisti usilujú vo svojej tvorbe.
Jedným z najpopulárnejších motívov medzi karikaturistami je osamelý človek na pustom ostrove. Hlavnou myšlienkou karikatúr používajúcich tento motív je ukázať osamelosť človeka vo svete. Je to tragická, beznádejná samota. Analýza veľkého počtu karikatúr rôznych autorov ukazuje, že po prvé – na malom pustom ostrove je umiestnený veľmi osamelý muž a nie žena, po druhé – v strede ostrova sa nachádza takmer vždy silná, osamelá palma (obr. 6).
Karikaturisti používajú symboly samoty ktorými sú ostrov a osamelý človek signifikantne, a zároveň používajú symbol sexuality, ktorým je palma (falus) už podvedome . Uprostred ostrova, obmývaného vlhkým vodným prvkom symbolizujúcim Animu Charlesa Junga, ženu v duši každého muža, sa týči silný falus, pri ktorom je malý osamelý muž. A vidíte, mnoho filozofov tvrdilo, že sex oddeľuje ľudí. To znamená, že karikaturisti “posilnili” hlavnú myšlienku absolútnej osamelosti osoby v tomto prípade prostredníctvom symbolov sexuality.
Jedným z najobľúbenejších hrdinov pre karikaturistov je chamtivý lupič Sizyfos, syn kráľa Eola a Enarety, tlačiaci na vrchol hory večný kameň, aby odčinil smrť cestujúcich ním zabitých. Karikaturisti nahradili vo svojich kreslených vtipoch kameň sto, ba tisícimi rôznymi predmetmi! Sizyfos symbolizuje vo vtipoch vždy márny, beznádejný boj proti vopred danému osudu. V tomto prípade sa karikaturisti uchýľujú k sexualite tiež intuitívne. Leonid Karassev spája vratný pohyb “smerom hore – dole” so smiechom priamo. “Smiech je rytmický pohyb – má erotický zmysel “, naznačil. Pohyb tam a späť symbolizuje pohlavný akt, dodávame k vyhláseniu filozofa. Pohyb Sizyfa tam a späť predstavuje večný, symbolický pohlavný akt. Tento akt ale nie je produktívny, nedochádza k erupcii semena. Karikaturistov Sizyfos symbolizuje večnú, prázdnu márnosť života.
Je vhodné spomenúť jasnú erotickú analógiu “mýtu o Sizyfovi”. V austrálskom mýte lovcove nohy vylezie hore na kmeň stromu za dievčaťom sediacim vysoko v korune stromu. Zrazu strom začína rásť a lovec padá dolu. Znovu začína liezť na kmeň a znova spadne z rastúceho stromu … to všetko je sprevádzané smiechom príťažlivého a nedostupného dievčaťa.
Je možné spomenúť ešte jeden príklad, kedy sa kresliari intuitívne uchyľujú k nepriamym erotickým symbolom. Existuje veľa zábavných karikatúr, v ktorých vystupuje myš a diera. V tomto prípade je komický efekt záložený na erotickom spojení “ísť dnu” – “ísť von”. Myš sa plazí do diery a zakráda sa z nej. Podobné spojenia je možné pozorovať v karikatúrach, kde rútiace sa vlaky chodia do tunelov.
Často je komický efekt v karikatúrach dosiahnutý využitím populárnej situácie “neočakávaného úderu do hlavy spoza rohu”. Hrdinovia karikatúr sú spravidla udrení po hlave dlhým pevným predmetom. Naozaj, úder do hlavy veľkým falusom je tiež smiešny. (obr. 7)
Sexuálny akt priamo symbolizujú karikatúry, v ktorých vystupujú vojaci a snažiaci sa preraziť bránu obliehanej pevnosti pomocou baranidla. Mnoho karikatúr je venovaných žobrákom. Žobrák sediaci pri stene, klobúk položený vedľa neho. Žobrák čaká almužnu. Je pasívny. Je smädný po potešení, keď do jeho “klobúka – vagíny” padne niečo želané.
Moderní karikaturisti tiež radi znázorňujú manželov – paroháčov. “Rohy” sú falusy v manželkinom živote.
Vo všetkých protivojnových karikatúrach zbrane symbolizujú agresívne falusy, pripravené k erupcii “guliek”.
Narkomani sú v karikatúrach pasívni. Umožňujú “donútiť sami seba striekačkami – falusmi”. Rovnako tak alkoholici “sú nútení” pomocou fliaš.
Čo sa týka biblických tém, karikaturisti zobrazujú obrázky “Noeho archy”, “Adama, Evy a hada – pokušiteľa”, “Mojžiša, kráčajúceho po dne mora” a pod. Spojenie týchto oblastí so sexualitou je zrejmé. Teda – Noemova Archa sú zvieratá v pároch. V ruke Mojžiša je vždy masívna palica, ženské vodné prvky pred ním ustupujú.
V rámci danej práce je zaujímavé vziať do úvahy mytologické postavy, ktoré sú používané karikaturistami na asociáciu. Vzájomné vzťahy týchto spojených hrdinov boli určené v mýtoch a literárnych dielach už a priori. Medzi príkladmi takýmto spôsobom spojených hrdinov môžeme uviesť: kráľ – Joker, rytier – had, Červená čiapočka – vlk, Don Quijote – mlyn, princezná – žaba, Prometeus – orol, atď. Karikaturisti si vybudovali vlastné sebestačné výtvory na báze vzájomného vzťahu medzi týmito asociovanými hrdinami.
Je pravidlom, je jeden z hrdinov je znázornený karikaturistami ako aktívny, druhý – pasívny. Dvojica “manžel – manželka” je zaujímavá najmä v ich “nesexuálnom vzájomnom vzťahu. Karikaturisti často znázorňujú manžela, vracajúceho sa neskoro domov, ktorého očakáva hrozná manželka. Komický efekt nastáva, keď aktívneho človeka začína nahrádzať karikatúra sprisahania. Teda, manželka čaká manžela vždy s veľkým valčekom ruke, čo symbolizuje v karikatúrach falus.
Žiadny karikaturista ešte nezobrazil ženu, ktorá chce spáchať samovraždu obesením. Avšak mnoho karikatúr sa venuje samovražde mužov. Lano slučka symbolizuje vagínu a akt samovraždy rituálne symbolizuje zrodenie a smrť. Bolo by možné ukázať ešte množstvo príkladov, keď moderní karikaturisti zakladajú svoju tvorivosť na symboloch sexuality. Tieto symboly pomáhajú umelcom dosiahnuť maximálne efektívneho vyjadrenie vlastných autorských myšlienok. Tvorivé procesy karikaturistov, rovnako ako všetkých ostatných tvorcov, majú hlboký erotický základ. Keď karikaturisti obdivujú vlastné hotové výtvory, “geniálne” z pohľadu autorov, dosahujú uspokojenie. Hovorili sme o sexualite “ne sexuálnych karikatúr. Úvahy o umení karikatúry z pohľadu “sexuality” sa môžu javiť ako trochu tendenčné. Preto je potrebné zdôrazniť, že tento prístup je len jednou z metód pre pochopenie fenoménu umenia modernej karikatúry, ktorá v skutočnosti, odráža vtipnú, poetickú filozofiu života.
Autor sa nesnaží prisúdiť umeniu karikatúry nálepku “úplnej sexuality”. Ako povedal Erich Fromm o Sigmundovi Freudovi „ … jeho interpretácia snov a bájí je úzka, pretože preceňuje hodnotu sexuálnych sklonov”. Avšak v umení karikatúry musí byť hodnota symbolov posudzovaná v neporovnateľne vyššej miere, pričom je potrebné brať do úvahy všetky druhy ľudskej skúsenosti.
Ak chceme hovoriť o sexualite v karikatúrach, nebolo by správne nespomenúť skutočné sexuálne karikatúry. V rámci tejto práce však nebudeme vykonávať hlbokú analýzu svetových erotických karikatúr. Obmedzíme sa len na stručný prehľad, len na jednoduché príklady z histórie sexuálnej karikatúry.
Prvé karikatúry, ktoré objavili súčasníci, boli kresby starých Egypťanov. Umenie karikatúry v Egypte nedosiahlo hodnotný vývoj, pretože úrady potláčali už zárodky zábavy. Faraóni nestrpeli kritiku osôb. Preto karikatúry existovali iba na tajných papyrusoch.
Egyptskí umelci sa uchýlili k symbolizmu, zobrazujúc ľudí ako druh zvierat a chimér. Už v karikatúrach egyptských umelcov je možné vidieť určitý sexuálny podtext. Napríklad lev a antilopa hrajú hru, ktorá pripomína dámu, ako je znázornené na obrázku kritizujúcom faraóna Ramzesa III. (obr. 8).
Agresívny Lev symbolizuje faraóna. Antilopa je reprezentovaná ako pasívny podriadený. Lev drží v labe tmavý predĺžený predmet pripomínajúci hraciu figúrku. Stoličky, na ktorých sedia hráči sú charakteristické. Nohy stoličky, na ktorej sedí lev, sú pevné predĺžené predmety. Spomínate si na tento symbol? Nohy na stoličke, na ktorej sedí antilopa, majú zahnutý, dutý tvar. Takýto symbolický obraz môže mať sexuálny účinok. Priame silné nohy stoličky môžu symbolizovať falus, duté pripomínajú vagínu, pasívny počiatok, ktorý je symbolizovaný prázdnotou, nádobou, otvorom, clonou a pod.
To znamená, že už v starovekom Egypte, v ktorom bol pokročilý systém zákazov, sa karikaturisti vo svojej tvorbe utiekali k symbolike.
Filozofia hedonizmu vládla v starovekom Grécku vo verejnom i súkromnom živote. Karikaturisti mali vo svojej tvorivosti relatívnu voľnosť. Zjednodušene povedané, hrdinami satirických diel toho obdobia boli mytologickí hrdinovia a bohovia. Napríklad Herkules bol znázornený ako škaredý trpaslík s palicou pripomínajúcou falus, Jove bol znázornený ako starý muž, ktorý stúpa po rebríku na požadovanú Almen a veľa ďalších.
Avšak väčšina erotických karikatúr bola venovaná Priapovi, ktorého sme už spomínali. Veselý boh vyhnaný z domu, pretože mal veľký falus, bol znázorňovaný na vázach, stĺpcoch, freskách, “terrakotách ” a pod.
V Rímskej ríši sa umelci prikláňali k satire, posmievali sa spustnutému spôsobu života cisárov a bohatých ľudí. Napríklad erotické hry pre ľudí boli prezentované na dobre známych graffiti v Pompejách.
Represívny prístup stredovekého kresťanstva k sexuálnej morálke identifikoval sexualitu s hriechom. Preto v stredoveku prakticky neexistovali erotické karikatúry. Kresťanská náuka hlásala, že všetky svetské radosti symbolizujú diabla. Prakticky celé výtvarné umenie bolo podriadené cirkvi. Preto karikatúry, neskrotný duch “humornej kultúry”, sa objavovali na stĺpoch kostolov, lavičkách, balustrádach, zábradliach, v Bibliách a iných ručne písaných kníhách.
Po prvé – boli namierené proti démonom a diablom. Napríklad na karikatúry, na ktorých je možné vidieť erotické prvky, boli zastúpené také témy ako “Diabol odnáša vinnú mníšku”, “Diabli idú po nahé ženy”, ” Hlava starého muža s jazykom trčiacim von namiesto falusu kniežaťa temnoty”; “Spustnutí mnísi trávia čas so ženami”, “Mních skrýva dievčinu pod sutanou”.
V dobe renesancie erotické karikatúry, podobne ako karikatúry ako celok, vzrástli na vysokú umeleckú úroveň. Erotické karikatúry tej doby môžu byť vybavené názvami kresieb. Napríklad karikatúry s názvom “Nerovní milenci”, “Útrapy mužov”, “Láska robí každého bláznom”, “Mladý muž a zlodejka “, “Smrť a vdova“, “Smrť a nevesta”, atď. Je potrebné spomenúť brilantné série rytín anglického maliara Williama Hogartha s názvami “Kariéra kurtizány” a “Kariéra rozmarnej”.
V osemnástom storočí prevažovali politické karikatúry, teda erotické karikatúry nezaznamenali širší rozvoj.
Počas vlády Napoleona boli vo Francúzsku politické a erotické karikatúry úradne zakázané. Sex za Napoleona bol len pomocníkom ženy aby porodila synov – vojakov pre neho. Sex prosperoval v karikatúrach len tajne. Erotické karikatúry tej doby zohrávali úlohu akéhosi lieku, ktorý pomáhal matkám zabudnúť, že ich synovia môžu byť v každom okamihu zabití na bojovom poli. Pre ostatných len nevýznamné udalosti verejného života mohliu slúžiť ako témy pre erotické karikatúry. Vznikol tak súbor karikatúr na Máriu – Antoinettu, rod d `Artois, vojvodu z Orleánsu a mnohé ďalšie známe osoby.
Erotické karikatúry dosiahli najväčší rozkvet v strede a druhej polovici devätnásteho storočia vo Francúzsku. Karikaturisti Albert Robida, Abel Faivre, Jean-Francois Millet, Ferdinand Bac, Adolf Willette, Charles Leandre, Jules Grun a ďalší znázorňovali nespočetné množstvo dobrodružstiev prostitútok, herečiek, neverných manželiek. Jemné erotické obrázky vytvoril belgický umelec Félicien Ropps. Erotické karikatúry jasne zobrazovali verejné zvyky tej doby.
Ako už bolo naznačené tendencie sexuálneho oslobodenie ľudstva sa objavili až v dvadsiatom storočí. Sex sa stal prístupnejším pre umelecké realizácie vo všetkých žánroch umenia, vrátane karikatúr. Analyzovať nekonečný prúd sexuálnych obrazov, ktoré sa objavili v dvadsiatom storočí na celom svete, by nebolo zmysluplné. Všetky tieto obrazy majú alebo ľahko zábavný charakter, alebo sex slúži len ako pomocný prvok v sociálnej a politickej karikatúre.
Ak to zhrnieme, je možné povedať, že sexualita bola blízka umeniu karikatúry a cartoons vo všetkých obdobiach. Je možné tiež povedať, že moderní kresliari, tvoriac filozofické, sociálne, politické alebo len zábavné diela, často používajú symboly sexuality. Tieto symboly pomáhajú výtvarníkom pri hlbšom zobrazovaní hlavných, tragikomických myšlienok karikatúr.
Vladimír KAZANEVSKY
(autor je špičkový ukrajinský karikaturista, teoretik karikatúry a vyhľadávaný lektor, prednášajúci po celom svete)
*****
Literatúra:
- I.S. Kon: Chuť zakázaného ovocia. Sexológia pre všetkých. Moskva, Rodina a škola, 1997.
- Lakan: Inštancia listu v bezvedomí, alebo osud vedomia po Freudovi. Moskva,1997.
- K.G. Jung: O archetype kolektívneho nevedomia. Moskva, 1991.
- S. Freud: Vtip jeho vzťah k nevedomiu. Saint Petersburg – Moskva, 1997.
- M. Fuko: História sexuality III. Moskva, 1998.
- L.V. Karassev: Filozofia smiechu. Moskva, 1996.
- V.J. Propp: Morphológia rozprávky. Moskva, 1928.
- O.V. Frejdenberg: Poetika témy a žánru. Moskva, 1997.
- A.V. Švirov: História karikatúry od dávnych čias až po dnešok. Saint Petersburg, 1903.
- E. Fromm: Psycho-analýza a náboženstvo. Moskva, 1990